Music is everything – reportáž.

V piatok večer som si povedal, že zvyk je síce železná košeľa, no život je zmena a preto nevyrazím ako tradične do bratislavského Uclubu, ale dám prednos vysokoškolskému klubu Elam, kde sa koná pravidelná housová akcia s názvom Music is everything s Martinom Haberlandom a Marošom Glaubicom a ako to dopadlo posúĎte sami…

Po príchode a následnom vzhliadnutí počtu ľudí na parkete som zostal trochu zmätený, no nedal som sa odradi prvým dojmom a dal na rady kamarátov, že sa klub plní až po polnoci, a naozaj. Po vypití pár pív som sa ocitol uprostred búrlivej atmosféry s výbornou hudbou a ešte lepšími babami. No môže jedinec dychtiaci po zábave tak silno ako moja maličkos pohrdnú takým niečím? Áno, máte pravdu, nemôže. Práve preto som sa pridal k ostatným a užíval si prvé krásne chvíľky setu Maroša Glaubica.

V zadnej miestnosti sa zatiaľ konala komornejšia akcia v duchu &quotparty pre pozvaných” s názvom Solídne grúvy a headlinerom Oswaldom, no nakoniec sa tu zohrialo len zopár ortodoxných punkáčov. Musím však rozhodne poveda, že to nebolo spôsobené Oswaldovým hraním. Všetci partypeople sa totiž držali na jednej hromade veľkého parketu a tak sem prišlo iba zopár zablúdencov.

Neviem, koľko bolo presne hodín, keĎ nastúpili za gramofóny dj Mersey a Junior Vargas, viem ale, že to mnohí prijali s búrlivým pokrikom I like to Move it, move it. Naozaj pekne to tam vrelo a títo dvaja dji vyhecovali ľudí ešte viac.
Vtedy mi napadlo ako mi niekto povedal motto celého večera: Hudba je všetko a mne to zrazu pripadalo také samozrejmé a všetko vysvetľujúce, že mi nedá to nespomenú. Táto hudba nás totiž na chvíľu preniesla preč z klubu Elam, preč zo svojich vlastných životov a zaviala Ďaleko do krajiny, kde vtáci spievajú a my sa s úsmevom na tvári zabávame.

Ako to celé dopadlo to neviem, pretože som odišiel na smr unavený okolo tretej hodiny domov.
Isté však je, že tam pôjdem opä, hneĎ pri najbližšej príležitosti. Uvidíme sa tam

Váš PartyBoy