V piatok večer som si povedal, že zvyk je síce železná košeľa, no život je zmena a preto nevyrazím ako tradične do bratislavského Uclubu, ale dám prednos vysokoškolskému klubu Elam, kde sa koná pravidelná housová akcia s názvom Music is everything s Martinom Haberlandom a Marošom Glaubicom a ako to dopadlo posúĎte sami…
Po príchode a následnom vzhliadnutí počtu ľudí na parkete som zostal trochu zmätený, no nedal som sa odradi prvým dojmom a dal na rady kamarátov, že sa klub plní až po polnoci, a naozaj. Po vypití pár pív som sa ocitol uprostred búrlivej atmosféry s výbornou hudbou a ešte lepšími babami. No môže jedinec dychtiaci po zábave tak silno ako moja maličkos pohrdnú takým niečím? Áno, máte pravdu, nemôže. Práve preto som sa pridal k ostatným a užíval si prvé krásne chvíľky setu Maroša Glaubica.
V zadnej miestnosti sa zatiaľ konala komornejšia akcia v duchu "party pre pozvaných” s názvom Solídne grúvy a headlinerom Oswaldom, no nakoniec sa tu zohrialo len zopár ortodoxných punkáčov. Musím však rozhodne poveda, že to nebolo spôsobené Oswaldovým hraním. Všetci partypeople sa totiž držali na jednej hromade veľkého parketu a tak sem prišlo iba zopár zablúdencov.
Neviem, koľko bolo presne hodín, keĎ nastúpili za gramofóny dj Mersey a Junior Vargas, viem ale, že to mnohí prijali s búrlivým pokrikom I like to Move it, move it. Naozaj pekne to tam vrelo a títo dvaja dji vyhecovali ľudí ešte viac.
Vtedy mi napadlo ako mi niekto povedal motto celého večera: Hudba je všetko a mne to zrazu pripadalo také samozrejmé a všetko vysvetľujúce, že mi nedá to nespomenú. Táto hudba nás totiž na chvíľu preniesla preč z klubu Elam, preč zo svojich vlastných životov a zaviala Ďaleko do krajiny, kde vtáci spievajú a my sa s úsmevom na tvári zabávame.
Ako to celé dopadlo to neviem, pretože som odišiel na smr unavený okolo tretej hodiny domov.
Isté však je, že tam pôjdem opä, hneĎ pri najbližšej príležitosti. Uvidíme sa tam
Váš PartyBoy
Leave a Reply