Samostatné emancipované ženy na holandskom vidieku to nemali jednoduché. Antónia však prišla, aby všetkým ukázala, čo dokáže schopná žena bez mužskej pomoci. Sama dá do poriadku dom aj statok, vychováva dcéru a na otázku sedliaka Basa, či sa zaňho chce vyda, začudovane odpovedá: „Nie, a prečo?“ Napokon mu však dovolí aby ju navštevoval a občas pomáhal s prácami okolo domu, za čo sa mu odpláca spoločnými hostinami jeho synov a jej rodiny na dvore statku. Podobne ako nad všetkými mužmi v jej okolí, má Antónia aj nad Basom prevahu v odhodlanosti a samostatnosti. Bas je síce slušný a dobrý človek, zo začiatku sa však javí trochu zakríknuto. Všetci príslušníci mužského pokolenia sú v príbehu vykreslení buĎ ako tí zlí, alebo ako tí, ktorí podľahli nejakej svojej slabosti (či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle). Ukážkovým prípadom je farár, ktorý síce vykrikuje v kázni o morálke a mravnej skazenosti, čím priamo naráža na reči o nemravnosti Danielinho nemanželského tehotenstva, sám sa však oddáva nerestiam priamo v „stánku božom“.
Po tom, ako v sebe Daniela objaví nadanie pre výtvarné umenie, začne navštevova umeleckú školu. Na pokyn učiteľa, aby vyjadrili svoje emócie pomocou čiar, však nedokáže adekvátne reagova, modelom je totiž nahý muž.
Pri naahovaní ostnatého drôtu okolo pozemku ako ochrany pred votrelcami (= symbolicky mužmi) sa matke zdôverí, že chce diea. Svoj postoj k manželstvu vyjadrí úplne jednoznačnou odpoveĎou na Antóniinu otázku o vydaji: „Nie, to netreba“. Akoby chlap bol to posledné, čo v dome potrebuje. A keĎže tunajší sedliaci plodia len synov, dve odhodlané ženy sa vyberú po vhodný genetický materiál do mesta. Misia je úspešná, Daniela porodí pokračovateľku ženskej línie a dá jej meno Tereza. Z nadaného dieaa vyrastie s podporou Fingera malý matematický génius, ktorý však neunikne zlobe mužského rodu – vedený túžbou po pomste ju znásilní syn miestneho sedliaka a brat postihnutej Dede – Pete, ktorý je podľa slov Daniely zosobnený diabol. Pete je kombináciou všetkých zlých (mužských) vlastností. Je to konkrétny nepriateľ. Antónia ho nedokáže zastreli, preto ho vyženie z dediny kliatbou. Aby však bolo spravodlivosti učinené zados, Pete nakoniec umiera, no na vine nie je kliatba, lež jeho vlastný brat a motívom je chamtivos.
Na zdôraznenie neschopnosti a zbytočnosti mužov v ženskom svete pridáva režisérka motív lesbickej lásky Daniely a Terezinej učiteľky Lary. Akoby chcela poveda: „Pozrite sa, čo všetko môže na svete fungova bez mužského pričinenia“.
Ako plynul čas, obyvateľstvo Antóniinho domu sa postupne rozrastalo o zaostalého pomocníka Pyskáča, rovnako postihnutú Dede, Rusku Oľgu, večne tehotnú Lettu, ktorá tvrdí, že na svete nie je lepšia práca, ako nosi a porodi diea, kaplána , ktorý nedokázal skåbi svoju rados zo života s cirkevným nadšením zo smrti a konečne aj sedliaka Basa a jeho synov. Všetci našli u Antónie domov, lásku a porozumenie. Niektorí sa vymanili z nepriazne osudu či rodiny, iní boli jednoducho osamelí. Antónia ich vzala pod svoje ochranné krídla a poskytla im možnos zača znova ži.
Plynutie času odčítame z tvárí členov rodiny, zníženého počtu návštevníkov kostola a účastníkov púte, ale i zo zmeneného prístupu dedinčanov k Antónii. Už pre nich nie je prišelcom, ale autoritou, ktorou sa stala vĎaka svojej samostatnosti a nezávislosti. Nezlomí ju ani smr starého priateľa Fingera, Letty, či Pyskáča. VeĎ nič v skutočnosti nekončí a smr je len odchod niekam inam, kde im bude možno rovnako dobre, ako s ňou tu na Zemi. Namiesto smútku sa na dvore veľkého ružového domu tancuje.
text: Katarína Lednická
Leave a Reply