V každom dome sa denne odohrávajú osobné drámy, prejavy domáceho násilia, do ktorých sa nik zvonku nemieša, hoci susedia o nich zvyčajne vedia. Rozvedená štyridsiatnička a jej dcéra prichádzajú do ich nového domova – niekoľkoposchodového „starobylého“ domu na Manhattane. Pôvodný majiteľ dom vylepšil výahom a utajeným železobetónovým bunkrom, ktorý zariadil nielen zásobami pre prípad ohrozenia, ale aj monitorovacím zariadením mapujúcim pohyb v dome a pred ním. Dom tak svojím vnútorným členením pripomína pevnos s labyrintom a nedobytnou baštou. Tajná miestnos so sejfom ukrývajúcim miliónové dedičstvo, o ktorom ale nové nájomníčky nevedia, sa pre ne stáva útočiskom pred vlámačmi, ktorí sa hneĎ v prvú noc ich pobytu dostanú do domu. Nedobytný bunker je pre ženy bezpečným úkrytom – ukrytým vnútorným priestorom v priestore, maternicou aj mozgom zároveň. Ženy sú v ňom chránené pred dobyvateľmi, priestor im poskytuje nevyhnutné zásoby vody, cukru, vlastnú klimatizáciu, telefónnu linku a prehľad o dianí v dome.
Monitorovacie zariadenie je komunikačným spojením s vlámačmi, ktorí sa snažia dosta „dnu“. Viac možností úkryt neposkytuje a neráta s prípadnými komplikáciami. Úkryt sa stáva väzením. Matka s dcérou sa pokúšajú svetelnou signalizáciou cez vetraciu šachtu upozorni na seba suseda v dome oproti alebo sa prekriča k susedom za stenou. Nepomôže im ani odvážna cesta z úkrytu pre mobil vo vedľajšej miestnosti. V momente, keĎ Sarah, dcéra Meg Altman, dostáva diabetický záchvat, jej matka sa vydáva na druhú nebezpečnú výpravu pre injekciu do chladničky. Tentokrát sú lupiči obozretnejší, ľsou sa dostanú do úkrytu a získajú maloletú rukojemníčku. To je bod, kedy sa Meg Altman rozhodne kona na vlastnú päs a vlámačom pripraví nečakaný koniec lupu.
Podľa feministických teoretičiek vnútorný priestor ženy je nielen akceptáciou prirodzenej ženskej anatómie, ale telo je schopné rozvíjania vnútra, introspekcie a prijímania do seba. Objavenie vlastného vnútorného priestoru a jeho ovládnutie je krokom prerodu ženy na subjekt, ktorý sa vynorí zvnútra von do otvoreného priestoru. Tentokrát to nie je žena „tá, ktorá je videná“ (podľa Laury Mulvey), ale „tá, ktorá vidí“. Meg Altman vidí troch vlámačov prostredníctvom kamier a sleduje ich snahu o penetráciu k nej „dovnútra“. Kým v Lyotardovej koncepcii sa ženské telo prezentuje ako priestor neznámeho, strašného a monštrózneho, priestor, ktorý stratil svoju odolnos a základnú vlastnos bezpečia, v našom prípade je úkryt tou jedinou alternatívou prežitia.
Vo chvíli, keĎ matka stratí pozíciu pozorovateľa a vládu nad priestorom dobyjú (spä) muži – teda paternálny modus vivendi, jediným východiskom ostáva bojova o znovuzískanie tohto statusu. Pýtame sa, prečo Meg Altman odmieta pomoc policajnej hliadky, ktorá prichádza na popud susedov a jej vlastného telefonátu. Predsa dobre vie, že kamery, ktoré sledujú jej reakciu pri dverách nesnímajú zvuk, takže by mohla poveda o svojom ohrození a žiada pomoc pre násilne držanú dcéru. Ona však odmieta pomoc zvonka, od zástupcov paternálnej moci, a rozhoduje sa pre vlastné konanie. Po odchode hliadky porozbíja všetky kamery v dome a znemožní tak sledovanie seba ako objektivizovaného predmetu a umlčanej obete. Nastraží pascu a triumf materinskej sily spečatí niekoľkosekundová akcia policajtov v závere filmu.
VĎaka počítačovej technike David Fincher dosiahol efektný pohyb kamery, ktorá akoby v akváriu pláva cez všetky poschodia, miestnosti a dostala by sa aj uchom ihly. Mapuje priestory domu ako kamera zavedená do útrob tela. Komorný príbeh rozohráva pä postáv. Kľúčovou je postava Meg Altman v hereckej kreácii Judie Foster. Lepšiu ženskú predstaviteľku s feministickým podtextom by režisér ažko získal, zvláš, keĎ po piatich týždňoch natáčania sa zistilo, že predstaviteľka matky je tehotná. Fincher tak dosiahol „čaro nechceného“: maskovanú tehotnú herečku v maskovanom úkryte, dvojnásobnú maternicu, chrániacu svoj plod. Všetky akčné scény sa natáčali s dvojníčkou a exteriérové zábery ostali ako posledné až po pôrode. Divákovi sa vo filme neponúka nič šokujúce: o všetkých predmetoch, ktoré sú k dispozícii na záchranu matky s dcérou vieme a všetky kľúčové informácie poznáme. Fincher narába s logickými postupmi záchrany a taktiež snahy dosta sa „dovnútra“.
Film Úkryt dosiahol veľkonočný rekord v tržbe a predbehol tak Matrix z roku 1999. Z Judie Foster je dvojnásobná matka. Otca/ov svojich detí neuvádza. Nie je prečo.
„Žena bez muža je ako ryba bez bicykla.“ (Gertrude Stein)
text: zion.sk
Leave a Reply